BikeBlog: Môj prvý pruzincan, a maratón vôbec

Twitter  

 V sobotu 7.9.2013 sa nemozné stalo skutocnostou a ja som sa zúcastnila svojho úplne prvého cyklomaratónu. A ze to teda bol zázitok! Motivácií dôjst do ciela som mala hned niekolko, do pedálov ma tlacili hlavne slová tých, ktorí ma odhovárali a hovorili, ze na to nemám a ze to nezvládnem. Tak som zatala zuby a šliapala do pedálov o to horlivejšie.

 

Tak, ako som sa zo zaciatku bála, tak ma po príchode do Pruziny môj strach aj prešiel. Pocasie bolo nádherné, slnko svietilo uz od rána, na oblohe takmer ani mrácik. Sobota bola skutocne ideálny den pre akýkolvek šport, na bicykel obzvlášt. Kým sme zaparkovali, chvílku to trvalo, miest uz bolo v case nášho príchodu pomenej, ale zvládli sme to. Samozrejme aj s pomocou usporiadatelov, ktorí boli všetci velmi milí. Nakolko ja som bola cyklomaratónom alebo akoukolvek bikerskou akciou úplne nepobozkaná, prekvapilo ma, kolko ludí a nadšencom bicyklov sa tu stretlo, a kolko z nich sa navzájom pozná. Z kazdej strany bolo pocut podpichovanie kamarátov,  pokrikovanie starých známych, samé zvítania. Pomedzi týchto veselých ludí som si to namierila k registrácii a zapísala som sa do kategórie zeny do 39 rokov, 25 km trat. V tejto kategórii nás bolo 9. Muzov bolo o poznanie viac, najmä na 40km trati, avšak presné císla si nepamätám. Dali mi štartovacie císlo 226 a šup-šup sa pripravit.

 Zatial co sa ostatní úcastníci zahrievali a rozjazdovali, ja som si dávala dokopy bicykel (samozrejme za pomoci chlapcov z Cyklomanie, sama by som to nezvládla J). Nieco bolo treba premazat, nieco dotiahnut. S blíziacou sa desiatou hodinou moja nervozita stúpala, zacali sme sa pomaly motat na štarte. Hlasom z mikrofónu prišlo úvodné privítanie, prihovoril sa nám aj starosta Pruziny. Poprial nám vela úspechov a ziadne pády a hlavne rýchly návrat do ciela. Výstrel z pištole nám oznámil, ze nastal cas vyrazit. Tak som vyrazila, nevediac, co ma vlastne caká.

Prvý úsek cesty bola asfaltka, mierili sme si to cez Pruzinu smerom do okolitých hôr. Zatial bolo všetko super, na štarte nikto nespadol, nikto sa nezranil, pretekári vyrazili rýchlostou blesku. Kedze ja som nemala v úmysle predierat sa medzi prvých, drzala som si svoje stále miesto medzi poslednými. Áno priznávam, pohlad na tolko sexi muzských zadkov predo mnou bol naozaj fajn J A okrem toho, niekto musí na všetkých tých ludí dozerat, no nie? Po pár sto metroch sa mi prihovorila jedna sympatácka, ktorá bola rovnako na svojom úplne prvom maratóne v zivote. Obe sme vcelku rýchlo pochopili, ze máme vela spolocného, najmä rýchlost. Tak sme sa drzali bok po boku a navzájom sme si spríjemnovali cestu. Všetka zábava skoncila, ked sme odbocili z asfaltovej cesty do kopca. Kopec bol hodne strmý, z bicyklov zliezala velká cast úcastníkov a vydali sme sa šliapat peši. Okolitá príroda bola nádherná a ja som mala naozaj dost casu si ju vychutnávat. Za kopcovitom terénom nasledovalo co? No predsa kopce. Boli sme v lese, kopce striedali zjazdy, raz sme šli po korenoch stromov, raz po lesných cestickách. Vo dvojici sa nám išlo veselšie, aj sme sa porozprávali a cestu dole po lúkach a hájoch sme si uzívali postojacky, az nám vlasy viali. Kilometre na tachometri pribúdali pomaly, ale síl sme mali zatial dostatok, tak nás ani netrápilo zistenie, ze sme uz urcite posledné dve úcastnícky. Ked sme vyšli z lesa, trat sa stácala dole do dediny Sádocné, kde nás organizátori navigovali, aby sme šli správnym smerom. Za obcou nás cakala dalšia asfaltka, co mne úprimne vcelku vyhovovalo, po predchádzajúcom lesnom teréne som sa cítila celkom „vyhrkaná“. Cesta mala asi 4 km, bolo to dlhé a tiahle stúpanie stále len do kopca. Tu nám naše sily zacali pomaly ubúdat. Tachometer ukazoval trinásty kilometer a my sme sa stále šplhali vyššie a vyššie, nevediac sa dockat obcerstvovacky. Ešte kilometer a uz to tu musí byt. Nebolo. Ešte jeden.... A..... Konecne sme sa dockali! Cakali nás usmievavé slecny a milí páni, ktorí nás povzbudili nielen vlúdnym slovom, ale aj pivom, ci slivovicou. Mohli sme si dat melón, sušienky, ci hroznový cukor. Kedze nám sa však podarilo v stúpaní predbehnút prvého cloveka, a teda sme mali šancu neskoncit ako posledné, tak sme sa nezdrzali dlho a šliapli sme do pedálov znova. Aké prekvapenie! Niekolko kilometrov dlhá asfaltka a len dole kopcom! Skvelé! Kilometre pribúdali samé a nám sa opät zlepšila nálada.

Po dlhom zjazde nás cakali opät striedajúce sa kopce, zjazdy, lesné cesty, štrk, lúky, trocha asfaltu, kamienky, no skrátka všetky druhy povrchu, aké si len viete predstavit. Bola to úplná všehochut. Cestami-necestami sme sa dostali az ku Chmelisku, kde sme s velkým prekvapením zistili, ze naša trat sa natiahla asi o 5 km, a ze teda musíme makat dalej, hoci sme uz mali byt v cieli. Nepríjemné. Najmä v situácii, ked nám sily došli. Povzbudzovali sme jedna druhú, „ideš, musíš, pod, uz len jeden kopec, pod, tu uz je len lúka“. Na záverecných pár kilometrov sa k nám pridal aj jeden známy, povzbudzoval nás, ze sme pre neho uz teraz hrdinky, ze sme sa na to dali a ze sme to zvládli az sem, kde teraz sme. To bol kilometer s císlom 28. Únava bola neuveritelná, voda vo flaškách dochádzala, nohy boleli, naviac nám zacínalo byt zle z vycerpania a z nedostatku jedla. Zalúdok mi skrúcalo, nevedela som, ci ma bolí viac moje mnohokrát operované koleno alebo brucho. Ešte kopcek, ešte lúka a hurááá, v dialke sme zbadali ludí a vytúzený ciel. Nikto v tej chvíli nebol štastnejší, ako my dve, ktoré sme cielom prešli úplne narovnako. Natocených som mala viac ako 30 km, a nikto by na mna nemohol byt v tej chvíli pyšnejší, nez som bola ja sama na seba. Nielen ze som to vydrzala, ja som dokonca zvládla ešte viac kilometrov a prišla som nezranená! Neuveritelné! A to, ze mi to trvalo 3 hodiny a 26 minút.... Pch! No a co?!

V danej chvíli som nevedela, co skôr, ci som viac hladná, smädná, štastná alebo vycerpaná. Takzvaný mix pocitov. Kamarát ma vystískal a snazil sa priviest spät na zem a k myšlienkam, zaviedol ma k autu a musel ma odnavigovat az po stánok s pivom, nebola som schopná samostatne premýšlat. Stále som nedokázala uverit, ze som to ja, kto prešiel na bicykli viac ako 30 km, a ze teraz stojím normálne na dvoch nohách a normálne chodím. Zvláštny pocit J Neopísatelný.

Pivo bolo super a o guláši ani nehovorím! Mnam! Sprchy boli ladové, iná ako studená voda nám nešla. A teda neviem, ci by som to nazvala az tak luxusne, ze sprcha, ale úplne najviac nefér bolo to, ze chlapi mali sprchu s teplou vodou! Ale no co uz, aspon som sa prebrala. Tajne som dúfala, ze ešte aj vyhrám nieco v nadchádzajúcej tombole, ale no zial, štastie sa usmialo na iných. Nevadí, gratulujem im, ja mozno nabudúce. Ze ci bude nejaké nabudúce? Jasné! Cítim sa motivovaná do dalších maratónov a závodov a pretekov a mám chut trénovat viac a viac. Ak to som mnou vydrzí môj bicykel a moje kolená, tak sa vidíme, priatelia, aj nabudúce J

pošli na vybrali.sme.sk
Twitter